V lietadle sedím pri okienku a pozerám na známe krivky zátok ostrova Sao Vicente. V hlave mi prechádza rýchlofilm spomienok na naše dve predchádzajúce expedície na Kapverdských ostrovoch. Atlantický oceán a jeho príjemný, ale aj niekedy tvrdo fúkajúci pasát, či vysoké vlny. Príjemné zátišie pieskových zátok s rybármi a kludný nestresujúci chod mestečiek. A dušu oslobodzujúce trekovanie v horách ostrovov, kde ludia nepoznajú mobilný telefón ani hodnotu peňazí.
Sao Vicente – Brava
Prvú etapu, ktorá vedie z nášho domovského prístavu Mindelo na Sao Vicente, na ostrov Brava, začneme ani nie dvojhodinovou plavbou do zátoky San Pedro. Viac ako kilometer dlhá pláž je priamo pri letiskovej dráhe medzinárodnej úrovne, kde pristávaju lietadlá z Európy.Intenzita letov nie je tak vysoká, aby rušila čaro a krásu tejto zátoky. V jednom kúte zátoky priamo pod kopcami je útulne zakomponovaný hotelový komplex a na druhej strane zátoky je malá rybárska osada San Pedro. Tu sú na brehu vytiahnuté rybárske člny, ale hlavná atrakcia, ktorú tu miestny obyvatelia ponúkajú je kúpanie sa s veľkými korytnačkami v mori. Táto zátoka nie je veľmi navštevovaná, ale keď vietor zvýši svoju intenzitu nad 30 uzlov, je tu raj pre windsurferov. Vietor smerujúci od brehu na more, fúkajúci plynulo a rovné more bez veľkých vĺn je ideálne pre pokusy o rýchlostné rekordy surferov, ktorí tu na doskách s plachtou dosahujú skoro sto kilometrovú rýchlosť. My využívame poobedný čas na prvé kúpanie sa v mori a uvarenie výdatného obedu pred dlhou nočnou plavbou na ostrov Brava.
Kompas osvetlený červeným svetlom, navigácia pod stlmeným podsvietením, aby neoslepovali kormidelníka. Počuť len vysoký tón silného vetra, hučanie vysokých vĺn mora a namahavé vzdychanie lode, ktorá si razí svoju cestu morom. Je absolútna tma. Tak ako nás príroda niekedy obdarí počas noci krásnou oblohou plnou hviezd a mesačného svitu, tak niekedy vytvorí pravý opak. Kombinácia zamračenej oblohy a mesiaca v nove, spôsobuje že od kormidla nevidno skoro úplne nič. Iba loď osvietená pozičnými svetlami, ktoré v mihotavých zábleskoch osvetľujú spenené hrebene vĺn, ktoré sa rútia okolo lode. Služba pri kormidle je o to náročnejšia, je potrebné sledovať obzor, ktorý je ako jedna veľká čierna stena, či sa neobjaví nejaká loď v kolíznom kurze. Ale sme tu sami – loď, jej posádka a oceán. Na začiatok noci si vyberám oddych a nechávam Milana v jeho službe pri kormidle zhruba do polnoci. S Milanom je to už naša tretia plavba na týchto ostrovoch a poznáme sa už dlhšie z iných plavieb a regát. Rozumieme si po jachtárskej aj ľudskej stránke.
Líham si v salóne na sedenie pri stole, zhadzujem zo seba nepremokavú bundu a jachtárske topánky, prikryjem sa dekou a v tejto polohe splývam s pohybmi lode tancujúcej na vlnách. Počúvam zvuky speneného mora a lode. Pomaly sa mi telo uvoľňuje, začína dôverovať lodi, na ktorej je ešte len niekoľko hodín a hneď vhupne do náruče oceána. Za 3-4 hodiny spánku si dobre oddýchnem a vyskakujem z teplého miesta aby som prevzal službu na palube. Milan s radosťou víta svoj čas oddychu, prekračuje ležiace telá posádky v kokpite, ktorá platí svoju nováčikovskú daň na oceáne. Každý z posádky si nájde svoje miesto na lodi aby si telo a organizmus zvyklo na vysoké more. Na konci mojej služby som už rád keď vidím Milanovu tvár v kokpite a opäť sa striedame. Do mojej ďalšej služby už vychádzam za slnečného svitu. Okolo nás stále vidno len vlny oceána a na navigácii vidíme ako sa už približuje cieľ našej cesty…ostrov Brava.
S Martinom, ktorému sa podarilo v noci dostať na svoje lôžko v kajute a oddýchnuť si, absorbujeme lúče slnka predierajúce sa cez oblaky. Martin je silný vysoký chlap, v najlepšom veku a svoju prvú veľkú plavbu znáša výborne. Vždy keď sa loď vyhupne na hrebeň vlny, pozeráme či sa nám už objaví na obzore zem. Vďaka tomu zbadám párik delfínov skákajúcich vo vysokých vlnách, ich radosť a hravosť je vždy obdivuhodná. Prvý by sme mali zbadať ostrov Iheu Grande a za ním už ostrov Brava. A keď ma už napadá, že zakričím Milanovi k navigačnému stolíku nech skontroluje našu polohu, tak sa v opare ukáže pevnina. Hladíme viac vľavo, či nezbadáme aj skoro 3000 metrov vysokú sopku Fogo, ale to nám pre oblačnosť ešte nie je dopriaté. Informácia o blízkosti pevniny preberie z driemot zvyšok posádky, z kajuty vylieza Julo, ktorému morská choroba nič nehovorí a aj bratia Jano s Gabom, ktorí mali žalúdky citlivejšie.
Pri ostrove Brava vietor aj vlny ešte mierne kulminujú, ale my rýchlo nachádzame pokojné more v zálive prístavu Furna, vybudovaného v krátery sopky prepadnutého do mora. Púšťame kotvu, vyväzujeme kormu lanom na kamenný vlnolam za pomoci miestneho skippera a dostávame od neho informáciu, že na breh môžeme vystúpiť len s negatívnym covid testom. Na toto sme pripravení a čakáme kedy príde úradník z kapitanátu aby sme vybavili náš pobyt na ostrove po oficiálnej stránke. Kúpeme sa v čistom mori, varíme polievku a dobíjame energiu na slnku.
„Chlapci, tak ja som si už balil osobné veci do vodotesného vaku, také vlny som ešte nevidel“ s úsmevom vraví Gabo.
„Mne v podstate nič nebolo“ komentuje najstarší člen posádky Julo z lodnej kuchyne. Varí posádke polievku na zlepšenie stavu žalúdkov.
Janko sa pridáva: „Mne nesadol ten obed čo sme si dali v zátoke San Pedro pred plavbou, alebo to bol ten rum?“ usmieva sa.
Martin s Tomášom sa kúpu v mori aby očistili zadnú časť lode, od uschnutých prejavov morskej choroby nočnej plavby.
„Nastavili ste si latku pekne vysoko, keď ste zvládli takéto podmienky, už vás máločo pri rekreačnej plavbe prekvapí“ hovorím. „Bola to najdlhšia etapa našej plavby, už to bude len lepšie“ pritakáva v kľude Milan.
Z brehu nám prichádza informácia, že môžeme vybaviť formality v kancelárii kapitanátu. Balíme si veci, pôjdeme rovno poobzerať krásy tohto ostrova. Auto s námahou stúpa serpentínami ostrova do zelených kopcov a z jednej zákrut pozeráme na našu loď ako na malú bielu bodku v modrom pozadí zátoky. V pozadí sa nám konečne ukáže cieľ našej expedície – sopka Fogo.
„Hlavné mesto ostrova Brava je Nova Sintra“ vysvetľuje Ilar, náš sprievodca. „Pochádzam z Brazílie ale na Brave som skoro celý svoj život. Robím sprievodcu, potápača aj skippera na lodiach. Momentálne je v období covidu obrovský útlm turizmu na Kapverdských ostrovoch. Teraz pracujem na obnove ciest, ktoré financuje vláda. Všetky cesty sú tu vykladané kamennými kockami, asfalt sa používa len minimálne“ vysvetľuje. „Ostrov Brava je ostrovom kvetín, je však nutné povedať, že tak ako aj na ostatných ostrovoch Kapverdského súostrovia, je to hlavne po období dažďov. Toto obdobie je rozdielne aj medzi týmito ostrovmi, pohybuje sa od júla do decembra“ pokračuje Ilar.
Na začiatku mestečka Nova Sintra je model lode Santa Maria, lode Krištofa Kolumba na ktorej objavil Ameriku. Každoročne sa pri nej konajú slávnosti mora – „festa“. V strede námestia je vodná pumpa, mechanizmus, ktorým sa čerpala voda zo studne pre celé mesto. Celé mestečko je plné zelene, dominujú hlavne palmy. Auto začína klesať zákrutami cesty, ktorá je vytesaná do vulkanických skál ostrova.
Faja de Aqua je rybárska dedinka na západnom pobreží ostrova. Turistické bedekre uvádzajú, že je to miesto vhodné na kúpanie na pláži, čo však nie je úplne pravda. Vysoký príboj prináša vysoké vlny, ktoré môžu byť pre plavcov nebezpečné, je to skôr pre surferov“ usmieva sa náš sprievodca.
Je tu niekoľko hotelov a pár pekných domov, ktoré tu majú miestny emigranti, ktorí utiekli do Ameriky a vrátili sa na staré kolená naspäť. Zastavujeme pri starom nefunkčnom letisku. „Už nefunguje, bolo málo využívané. Spojenie s ostatnými ostrovmi v súčasnosti zabezpečujú len trajekty. Momentálne sa však jeden pokazil, tak k nám na ostrov príde loď len raz za týždeň“ hovorí Ilar a volá nás k brehu a z útesu ukazuje prírodou vytvorený bazén medzi skalami, ktorý miestni volajú „Piscina Naturale“. Vedú k nemu schody, ale bezpečné kúpanie v ňom je iba v mesiacoch jún až august, keď je more kľudnejšie. Teraz je „bazén“ zalievaný vysokým príbojom.
„Nemáte chuť na pivo?“ nadhodí niekto z našej posádky.
„Jasné, poďme pozrieť miestny bar“ znie jednohlasne.
Ľudia posedávajú na terase, hrá hudba a my si vezmeme flaškové pivo a sadneme si na múrik nad zátokou, hľadíme na oceán a počúvame Ilarove slová o živote na ostrove. Turizmus v čase covidu je nulový a aj miestnym rybárom sa prestalo dariť, keďže ich pohlcujú a vytláčajú veľké nadnárodné spoločnosti. Ale ľudia si žijú svoje životy bez náznakov stresu a vidia svet s úsmevom. Veľká ľudská ochota a spolupatričnosť je z nich priam hmatateľná.
Sedíme na múriku, hľadíme na modrý oceán, ktorého vlny sa pri brehu vysoko dvíhajú, menia svoju farbu a skupenstvo na bielu penu a s hukotom padajú na čierne lávové kamene …robí to tak po tisícročia a bude aj naďalej. Slnko nám svieti do očí a premýšľame nad drobnosťou človeka v tomto priestore.
Ilar s nami vníma tento pocit a rozpovie nám jeden skutočný príbeh tohto ostrova: „Počas druhej svetovej vojny, zvolávali Spojené štáty americké všetkých občanov žijúcich v zahraničí do vojny. Niekoľko takýchto mužov žilo aj na ostrove Brava. Rozhodli sa podporiť svoju novú vlasť a nalodili sa na loď s menom Matilda aby preplávali Atlantik do Ameriky. Boli medzi nimi aj mladí chlapci, ktorí si išli splniť svoj sen o ceste do Ameriky. Loď narýchlo opravili a 21. augusta 1943 vyplávali na more. Avšak 12 ročný chlapec, ktorý bol na lodi aj so svojimi bratmi, po čase zistil, že do lode nebezpečne zateká, opustil loď a doplával spiatky do prístavu. Po troch dňoch sa komunikácia s loďou úplne prerušila a predpokladá sa, že sa potopila, pretože do Ameriky nikdy nedoplávala. Všetci muži idúci za svojim snom zahynuli…“ Doteraz majú túto tragédiu obyvatelia ostrova v živej pamäti.
Postupne sa v myšlienkach vraciame do súčasnosti. „Ilar, zajtra by sme radi išli na ostrov Fogo, je tam bezpečné kotvenie pre našu loď?“ pýtam sa.
„Samozrejme, vaša loď je na kotvenie v prístave Sao Filipe ideálna. Prístav je v závetrí, sopka svojou výškou tvorí ideálny veterný tieň, aj keď na mori fúka skoro 40 uzlový vietor“ rozhovorí sa na túto tému Ilar. „O koľkej chcete vyplávať“ pýta sa.
„Ak chceme ísť na výlet na ostrove ešte v ten istý deň, musíme vyraziť okolo siedmej ráno aby sme okolo desiatej boli zakotvení a pripravený vyraziť“ vysvetľujem.
„Je už síce skoro večer, na kapitanáte už neúradujú, ale zavolám Johnovi, vedúcemu úradu, či vám pripraví dokumenty na odchod, až ráno nemusíte čakať do ôsmej hodiny“ ochotne navrhuje Ilar.
Pokračujeme autom cez úbočia pohoria Grande Mato, cez malé dedinky Cachaco a Nossa Senhora do Monte ukryté v horách, kde sa obyvatelia živia poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Nad nami je mohutný najvyšší vrch ostrova Monte Fontainhas vysoký 976 m.n.m. Výhľad z neho poskytuje pohľad skoro na celý ostrov a pri dobrej viditeľnosti aj na sopku Fogo. Ešte za vidna prichádzame k Johnovi domov, ktorý nám po telefonáte s Ilarom, pripravil dokumenty na našu plavbu na Fogo. Martin, z ktorého sa postupne vytvoril hlavný hovorca pre styk s pevninou, vybavuje detaily a referuje nám podrobnosti.: „Na Fogo nás zajtra ráno o deviatej čaká Walter, pracovník kapitanátu v prístave Sao Filipe, vybavíme s ním formality. Bude tam tiež sprievodca, ktorý nás vezme na výlet po ostrove“.
Výlet po ostrove zakončujeme večerou v miestnom bare. Základ jedálnička Kapverdčanov sú ryby, ryža a zelenina. My si pochutnáme na pečených rybách a kuracine na zelenine s ryžou a batatami. Červené víno z Foga k večeri výborne padne, vzhľadom k citlivejším žalúdkom časti posádky po včerajšej etape na mori.
Brava – Fogo
Na druhý deň ráno sa budíky rozozvučia skoro naraz. Ešte je tma ale posádka vyskakuje z kajút z dávkou energie. „Uvarím čaj a kávu, čo si dáte na raňajky?“ ozýva sa z kuchyne od Jula, ktorý sa úlohy hlavného lodného kuchára chytil iniciatívne sám. Stíha v rýchlosti krájať z domácej slaniny, ktorú doviezli aj s inými domácimi dobrotami farmárskeho druhu Jano s Gabom. „Praženica môže byť“ počuť z kuchyne. A už vonia aj cibuľa smažená na panvici.
Miestne pečivo je z bielej múky a pre nás zvyknutých na výborný slovenský chlieb, chutí trochu sladko. Raňajky rýchlo zmiznú, a kým Gabo umýva riad, zvyšok posádky pripravuje loď na plavbu. Dnes je to krátka etapa, dlhá jedenásť námorných míľ, čo znamená, že za ani dve hodiny sme z prístavu Furna na Brave v prístave Sao Filipe na ostrove Fogo. A to, že na mori musíme byť vždy pripravení na všetko sa potvrdzuje aj teraz. Vietor po krátkom čase po vyplávaní z prístavu dosahuje silu skoro 40 uzlov, čo znamená že nechávame na sťažni mierne zrefovanú genou a motor ide na 2300 otáčok. Vlny sú primerané vetru ale posádka už je evidentne adaptovaná na morské podmienky. Po hodine plavby vchádzame do veterného tieňa skoro 3000 metrov vysokej sopky Fogo. Týči sa nad nami hrdo a mohutne ako prejav sily, ktorú dokáže ukázať len príroda.Všetko ostatné už ide podľa plánu. Na brehu nás už čaká aj Jorge, náš miestny sprievodca, pomáha nám s kormovým lanom na brehu pri kotvení. Martin vybaví s Walterom oficiality a zvyšok posádky kontroluje loď aby bola dobre zakotvená počas našej neprítomnosti.
Keď stojíme na móle a hľadíme na našu zakotvenú loď, Julo sa znenazdajky ozve: „Ako pekne je tá nákladná loď zaparkovaná pod tými skalami, len neviem čo tam môže robiť“.
„Ona tam nie je zakotvená, tá loď tam stroskotala“ odpovedám mu s úsmevom.
„Neverím, to nie je možné, veď je celkom vzpriamená, stroskotaná loď musí byť predsa vyhodená na breh“ rozmýšla nahlas Julo.
Odpoveď nám dáva kapitán prístavu: „Zlyhali jej motory pri prístavnom manévry, bolo zlé počasie a už sa nepodarilo zábraniť aby skončila tam kde je. Čo s ňou bude nevieme, je tu takto už pol roka“.
A ani nevieme ako, už pred bránou prístavu stojí auto, s Walterom dohadujeme plán našich výletov na Fogo a už si sadáme na drevené lavice na korbe terénnej Toyoty Hilux. Ešte netušíme ako si naše sedacie časti v najbližších dňoch užijú tieto drevené lavice. Cesta je asfaltová iba v meste, akonáhle začne v strmých serpentínach stúpať úbočiami sopky, mení sa na cestu z kamenných kociek. Počas jazdy niekoľkokrát zastavíme pokochať sa pekným výhľadom, ktoré sa nám ponúkajú počas jazdy. Čím sme vyššie, tým je krajina zelenšia, pretože má viac vlahy a menej horúcich dní. Autom sa dostaneme do hlavného krátera sopky Fogo vo výške približne 1500 metrov nad morom. Vyššie to už autom nepôjde, preto berieme batohy, každý fľašu vody a začíname pešo stúpať úbočím sopky.
Jemný čierny piesok dominuje podkladu pod našimi nohami a spestrujú ho len sporadicky zasadený vinič, jablone a kvety.Na severozápadnej strane úbočia, kde je viac tepla a slnka je hrozno skoro dozreté. Naopak na druhej strane sopky, kam sa našim pochodom dostaneme neskôr, je vinič ešte len malý a zelený. Takéto rozdiely vo vegetácii sú na Fogo bežné. Všetko čo tu rastie nedosahuje veľkej výšky aby sa nevystavovalo zbytočne slnku. Vo vinohradoch môžeme vidieť pracovníka ako každý koreň viniča denno-denne polieva vodou aby prežil, kým príde na jeseň obdobie dažďov.
Vystúpame zopár desiatok výškových metrov a keď zadýchaní zastavíme, rozhliadame sa a Jorgezačne s opisom: „ Celý hlavný kráter sopky Fogo má priemer niekolko kilometrov, jeho vnútro sa nachádza vo výške asi 1500 metrov nad morom a hlavná obruč krátera, ktorej dominujú vrcholy Monte Beco, Pico de Caldeira, či Monte Preto de Cima sú vo výške od 1960 po 2700 metrov nad morom. A celý tento kruh krátera uzatvára samotný sopečný kužel Fogo vysoký 2829 metrov nad morom. Okrem samotného kráteru sopky, je tu ešte ďalších deväť menších kráterov ktoré sa považujú za činné“.
Nad nami je nenápadný vrchol Pico Peguemo vysoký 1920 metrov nad morom. Traverzom cez hlavné úbočie sopky so sklonom viac ako 45 stupňov sa k nemu dostávame. Výstup v sopečnom piesku je namáhavý a prešlapnúť chodník je náročné, je to podobné ako v hlbokom snehu. Jorge nás skúsene vedie a po niekoľkých zástavkach, počas ktorých sa kocháme výhľadom, sa dostávame na vrchol. S údivom sa pozeráme na hlboký otvor do hlbín zeme. Tento vrchol je vlastne kráterom, odkiaľ naposledy Fogo v roku 2014 chrlilo lávu dlhých 77 dní a zalialo skoro celé údolie lávou a pochovalo dediny Portela a Bangaiera v údolí krátera sopky. Množstvo ľudí vtedy prišlo o svoje obydlia a niektoré akoby zázrakom láva obišla. Pohľad z vrchu krátera na niekoľko kilometrov štvorcových čiernej lávy s predstavou ako to muselo vyzerať keď bola láva horúca a tekutá, si uvedomujeme, aký je človek malý pri sile prírody. Je to naozaj silný dojem, ktorý preciťujeme pomalým zostupom a čím viac sa blížime k zvyškom domov a dedín zaliatých lávou, tým viac si túto skutočnosť uvedomujeme. Zrazu sú naše európske problémy, keď nemáme napríklad svoju wifi alebo dáta na mobile oproti týmto úplne malicherné. Čo je to v porovnaní so snahou a túžbou miestnych obyvateľov bojovať s osudom a prežiť v týchto podmienkach. Dlhší pochod nám robí dobre a vchádzame do dediny, kde nás už čaká Jorge, ktorý sa s Julom vrátil pre auto s vodičom.
Zastavujeme sa u miestneho vinohradníka na degustáciu jeho vín a malé občerstvenie.
„Čo to tu vonia?“ zrazu niečo zacítim a keď sa obzriem, vidím miestnu domorodkyňu niesť plný lavór pečených „ricois“. Sú to domáce smažené taštičky plnené tuniakom. „Môžeme ochutnať?“ pýtam sa.
S úsmevom kývne hlavou a položí jedno vrecko plné dobrôt na náš stôl.
„Chlapci, nejako sme vyhladli“ vraví Julo a s chuťou sa načahuje za ďalším ricois.
Objednávame domáce červené víno, dopestované na úbočí sopky a musíme ho len pochváliť. Oddychujeme v tieni na malej terase pred barom a užívame si čaro priestoru a momentu.
Po čase príde Jorge a vraví že by sme mali ísť aby sme stihli prísť pred západom slnka. Po príchode ideme na malú pláž z čierneho lávového piesku, ktorá je vedľa nášho prístavu. S radosťou skáčeme do priezračného mora.
„Predstav si, u nás doma je teraz mínus 15 stupňov a my sa kúpeme v 25 stupňovom mori“ s úsmevom kričí Martin a skáče opäť do príboja. Červená guľa slnka sa pomaličky ponára do mora a my sedíme na piesku s nohami v mori.
„Čo keby sme ostali na Fogo ešte jeden deň a pozreli si aj zvyšnú časť ostrova?“ napadá ma myšlienka a hneď sa to spýtam aj chalanov.
„To by bolo fajn, kto vie kedy a či vôbec sa na Fogo ešte niekedy dostaneme“ odpovedá Martin.
„Máme časový priestor na deň voľna? Nebude nám to chýbať pri ďalšom návrate do Mindela?“ pýta sa pre istotu Julo.
„Ďalšia etapa je na ostrov Santiago, môžeme ju absolvovať v noci. Zajtra poďme na výlet okolo ostrova a podvečer možeme vyplávať smer Santiago. Počasie je dobré, nadránom by sme mohli zakotviť pred mestečkom Tarrafal.“ vysvetľujem.
„Ja som na takejto dovolenke ešte nebol, ale tá sloboda je výborná“ s úsmevom hovorí Julo.
Drevené lavičky na korbe auta sú postrachom pre naše sedacie časti. Po včerajšom sedení na nich v teréne a cestách ostrova Fogo ich máme celkom precitlivené. Podkladáme si uteráky alebo bundy pod zadok a senergiou vyrážame za ďalším poznávacím dňom. 
Okruh okolo ostrova znamená celodenný výlet, máme zabalené aj plavky aby sme si mohli spestriť cestovanie aj kúpaním sa v mori. Prvá zastávka je pri obrovskom lávovom poli, ktoré vzniklo pri erupcii v roku 1951 a sopka zaskočila obyvateľov tým, že chrlila lávu neobvyklým smerom… na severozápadné úbočie ostrova a zasiahlo aj niekoľko dedín. Po čase zastavujeme na úbočí vysoko nad morom a pod nami sa rozprestiera mestečko Mosteiros.
„Je to mesto kávy“ rozhovorí sa opäť Jorge. „Nad mestom vzelených úbočiach priamo nad nami sú plantáže. Okrem banánov, manga, papaje a iného ovocia sa tam pestuje aj káva“ ukazuje rukou do hôr nad nami. „Keď sa dobre pozriete, vedľa mesta môžete vidieť starú letiskovú dráhu, dnes už nefunkčnú. Nové letisko v Sao Filipe dali postaviť americký emigranti z vlastných peňazí“.
Naskakujeme do auta a už stúpame serpentínami k spomínaným plantážam. Vodič zaparkuje na kraji cesty a my sa v teniskách vyberieme do strmého chodníka.
“Tento chodník je nástupným miestom pre turistický výstup na vrchol sopky Fogo. Je to trek, ktorého výstup na vrchol sopky trvá 6 hodín.
A tiež tade chodia miestni obyvatelia do práce. Teraz sú pracovné príležitosti na obnove domov a dedín po výbuchu sopky na druhej strane Fogo. Štát investuje do novej infraštruktúry. Ľudia idú pešo asi pol dňa, na prácach sú 3-4 dni a potom idú naspäť cez hory domov. Na tejto ceste do práce musia prejsť cez skoro 3000 metrov vysoký vrchol sopky.“ vysvetľuje sprievodca.
Asi polhodinu stúpame chodníkom, ktorý sa kľukatí pomedzi vysadené bananovníky, kokosové palmy a kávovníky. Všetko je to v strmom úbočí, starostlivosť o plantáže a zber plodov sú veľmi náročné. Obraciame sa, a s pohľadom na oceán sa dáme na zostup ku autu.
Počas zostupu má náš sprievodca Ilar telefonát, v ktorom rozrušene niečo vysvetľuje v svojom rodnom jazyku, kreolčine. Pri aute nás zastaví a hovorí: “Môžeme si spraviť všetci spoločné foto?“.
„Samozrejme, budeme radi“ odpovedáme.
Spravíme pri aute pár snímkov, nastúpime do auta a serpentínami klesáme do mesta kávy Mosteiros. Ako to na tripoch po Kapverdských ostrovoch býva, vždy sa zastavíme niekde dobre najesť, v reštauráciach alebo bufetoch, ktoré nám doporučia miestny sprievodcovia. Čas obeda sa blíži a Jorge vie čo má robiť.
„Obed alebo káva?“ pýta sa.
„Oboje by bolo najlepšie a pivo k tomu“ odpovedá niekto z našej skupinky.
Tichá terasa v ústraní, rybacie špeciality, k tomu Strela – miestne pivo. Ideálna kombinácia na oddych, precítenie pohody a miestneho prostredia.Jorge sa pri debate vracia k spoločnému foteniu. „Manželka mi volala kde som“ vraví s úsmevom.
„A? Klasická kontrola?“ s úsmevom sa pýtame.
„Už rok, kvôli pandémii covidu, je na Kapverdoch minimum turistov, máme nedostatok práce. A teraz som už druhý deň po sebe s turistami, nechcela mi to veriť“ smeje sa Jorge. „Čo robíš aby si prežil v tejto dobe okrem sprevádzania turistov?“ – nadväzuje Martin na novú tému.
„To čo sa dá: nakúpim v horách od miestnych čo dopestujú, to je ovocie zelenina, či víno a predám v údolí. A zas naopak, tí v horách nemajú ryby, tak každému predám čo potrebuje. Mám auto, čo je veľká výhoda, nie každý ho na ostrove vlastní, bolo by mu aj zbytočné. Ľudia sa presúvajú hlavne pešo, alebo autobusmi, či miestnymi prepravcami. Tu nie je taký veľký pohyb ľudí ako u vás v Európe. My sa tak neponáhľame. Mám tri deti, najstaršia dcéra sa dobre učí a je na strednej škole. Chce byť právničkou, spravíme s manželkou pre deti všetko, aby sa mali lepšie ako my. Školné iba pre stredoškoláka stojí 340 eur mesačne. Mám čo robiť aby som všetky výdavky pokryl. Manželka pracuje na úrade, čo nám finančne veľmi pomáha, a s deťmi nám ako všade pomáha rodina, bývame všetci v jednom dome v Sao Filipe.“
Je čas pokračovať v našom výlete. Ďalšia zástavka bude na kúpanie: Ponta das Salinas. Miestni obyvatelia sa radi stretávajú cez víkendy a zabávajú sa. Medzi obľúbené aktivity patrí aj kúpanie v mori. Európania radi vyhľadávajú pláže, ale domáci preferujú aj prírodné bazény, ktoré vytvorila príroda a kde sa zvykne voda vyhriať viac ako na plážach. K takýmto patrí aj toto miesto, kde sa s radosťou prezliekame do plaviek a kúpeme v mori.
Okruh ostrovom končíme u Jorgea v Sao Fillipe. Jeho srdečná manželka nás pozýva k ním domov, čo slušne odmietneme, ale stihne nás pohostiť pred ich domom napečenými sladkosťami, ktoré pre nás narýchlo upiekla kým sme boli s jej manželom na tripe. Čas beží, srdečne sa lúčime a my sa ponáhľame aby sme zdvihli kotvu ešte pred zotmením.
Západ slnka nás zastihne na mori. Plávame v závetrí vysokého vrchu Pico Fogo, ktorý nám dal dva dni nezabudnuteľných zážitkov, s pohľadom na hlavné mesto Sao Filipe. Oblúk pobrežia ostrova sa postupne stáča na severovýchod čo znamená, že sa dostávame opäť do nášho obľúbeného pasátu. Tentoraz nás ale čaká plavba proti vetru a skôr než sa nazdáme, prova lode tvrdo rozráža vlny a palubu zalieva spenené more. Mesiac a hviezdy tentoraz nesklamú a svietia na biele čapice vĺn. Pred nami už len tma a v nej ostrov Santiago….
Autor a skipper: Tomáš Chudík