Celá naša druhá 7- dňová expedícia na týchto afrických ostrovoch prešla tak dynamickým spôsobom, že keď sa obzriem spätne, tak si ani nepamätám kedy sme poriadne spali. Jachting a dlhé etapy na mori, striedal prieskumný pohyb po ostrovoch, či už trekovaním v horách alebo na požičanom aute….
Kapverdy – Cabo Verde alebo ostrovy Zeleného mysu. Tak sa volá súostrovie v Atlantickom oceáne vzdialené približne 570 km od afrického Dakaru. 10 sopečných ostrovov a 8 menších ostrovčekov na rozlohe asi 4000 km štvorcových boli v 15.storočí objavené portugalskými námorníkmi.
Podľa polohy sa rozdeľujú na: Barlavento – náveterné ostrovy: Antao, Sao Vicente, Santa Luzia, Sao Nicolau, Sal, Boa Vista, a Sotavento – záveterné ostrovy: Maio, Santiago, Fogo a Brava.
Prírodná pestrosť vo forme hornatých a zelených ostrovov, v kontraste s ostrovmi plnými saharského piesku v kombinácii s priateľským miestnym obyvateľstvom, je zaujímavá pre každého cestovateľa. Túto africkú krajinu sa vybrali v januári 2019 spoznať jachtári zo Slovenska a Čiech na čele s nerozlučnou skiperskou dvojicou Tomáš Chudík a Milan Stehlík. Posádku ďalej tvorili kamaráti Oto, Rado a Robo.
Prílet na Ostrov SAL
Ani pohľad z lietadla na nocou zahalené ostrovy Capo Verde nenavráva nič o tom do akej krajiny pristávame. Z vtáčej perspektívy vidno vysvietené mestá a kotviace námorné lode pred prístavmi. Jazda taxíkom z letiska na ostrove SAL do prístavu Palmeira dáva tušiť, čo nás čaká pri východe slnka. Mesačná krajina…či Mars? Všade je piesok, alebo tmavočervená sopečná drť, z ktorej sem tam rastie nejaká zeleň. Vystupujeme z taxíka v prístave, a ak niekto čaká marínu a v nej priviazané lode k mólu, tak je na omyle. Mobilné dáta vypnuté pre vysoké poplatky a tak WhatsApp kontakt na „base managera“ Russa z chartrovej spoločnosti ostáva nevyužitý. Podriemkáva na svojej lodi, ale čaká nás, pokrikom z brehu ho privoláme. Príde na jednom zo svojich drevených člnov, ktoré sa mu hojdajú pri betónovom móle, kde býva každé ráno rybí trh. S úsmevom sa vítame a vezie nás na našu loď Beneteau 50, ktorá nás čaká v zátoke na bójke.
Ráno vstávame za východu slnka. Krásna zátoka s plachetnicami na bójach je to, čo nás napĺňa energiou pri rannej káve na palube. A už je to tu…svieži morský vzduch, vôňa kávy, východ slnka, hojdanie lode, vietor spievajúci v sťažni…. Doobedné procedúry na prebratie lode, nákupy, raňajky aj registráciu na polícii, zvládame s Russom v štýle „No Stress“.
Na brehu v prístave sa ráno stretne celá komunita obce a čakajú na prichádzajúcich rybárov. Ich príchodom sa breh mení na rybí trh, kde si miestni občania kupujú stravu. Ryby a zelenina tu tvoria 90% jedálnička. Samozrejme, že sme tu jediní belosi a preto sme aj stredobodom pozornosti. Miestni obyvatelia nám chcú predať snáď úplne všetko, majú množstvo suvenírov z ebenového dreva, tričká, náhrdelníky, šatky, šiltovky a veľa iného. Všade rezonuje obľúbený motív Kapverdských ostrovov: „No Stress“.
Pred vyplávaním, ešte pri námorných mapách rýchlo skontrolujeme predpoveď počasia a približne naplánujeme trasu na celý týždeň. Nečakáme viac a už sme na našej prvej etape do 12 Nm vzdialeného mestečka Santa Maria. Ceny v tomto letovisku sú dvojnásobne vyššie ako v ostatných častiach ostrova Sal….to znamená také európske. Všade inde sa dá najesť kvalitne a veľmi lacno. Od vystúpenia z dinghy na mólo, začína rituál aký som už zažil v Karibiku: niekto z miestnych sa ti postará o čln, niekto ti chce ukázať mesto, niekto predať suveníry, niekto aj povoziť na lodi. Kapverdčania, ale aj Senegalčania sa tu živia predajom a sprievodcovskými službami, ale obchody a podniky tu majú aj Európania. Niekoľko kilometrov dlhé pieskové pláže, s krásnymi vlnami a stabilným vetrom…raj pre všetkých čo majú radi surfing, kiting, vietor vo vlasoch a piesok na nohách. Pivko u talianskeho barmana padne dobre pred dlhou etapou na Santiago.
Plavba na ostrov SANTIAGO
Budíček skoro…tak skoro až si dáme pre istotu budíka. A za tmy vyťahujeme kotvu, nastavujeme kurz a s obdivom skoro rovníkovej nočnej oblohy sa vydávame v ústrety viac ako 100 míľovej etapy na ostrov SANTIAGO…. Nočná obloha na Kapverdoch je úplne iná ako ju poznáme v našich zemepisných šírkach. Kto sa občas pozrie na hviezdy a aj nad nimi rozmýšľa, tak uvidí ten rozdiel. Iné súhvezdia, iné planéty, iná viditeľnosť. Východ slnka je rýchly, bez dlhého brieždenia. Keď slnko začne zohrievať vzduch máme Sal ďaleko za kormou, iba v diaľke na ľavoboku sa črtá v opare Boavista a aj tá sa po čase stratí a sme na mori sami obklopení len vlnami. Po čase prídu za nami delfíny, na rannú rozcvičku mladí šuhaji, až nám ukážu svoje akrobatické čísla a okolo obeda stretneme veľký húf, možno viac ako 50 delfínov, ktorí sa vyhrievajú na hladine.
Rado chodí dopredu na provu a pozerá na obzor, ako to robievali kedysi námorníci, ktorí s pokrikom „zem na obzore“ ohlasovali dlho očakávanú pevninu. No ako naschvál sa mu stane, že keď si ide dať siestičku a zdriemnuť, ostrov Santiago sa nám objaví v podvečerných lúčoch. A západ slnka zvýrazní sopku Fogo v červených farbách. Nočné kotvenie pred mestečkom Tarrafal zvládame s rutinou.
Rybári vracajúci sa ráno z mora, na farebných člnoch sú klasickým koloritom ostrovov. Vyťahujú lode na breh a okolo nich sa už trúsia domorodci, ktorí nakupujú ich čerstvé úlovky.
My mierime do hôr Serra Malagueta. Hneď za mestom ešte pozrieme väznicu – koncentračný tábor, v ktorom tu až do roku 1974 väznili politických väzňov a odporcov režimu. Stavba, ktorú si trestanci museli postaviť sami vlastnými rukami je dnes múzeom, silno na nás zapôsobí. Necháme sa autom vyviesť skoro až na hrebeň hôr a odtiaľ trekujeme klesajúcim chodníkom a s krásnymi výhľadmi spoznávame vnútrozemie ostrova. Akoby návrat o sto rokov vyzerajú obydlia domorodcov a aj ich život. Usmiatí na nás mávajú, bosí behajú okolo nás. Vo dvoroch híkajú somáre, kvičia prasce, kohúty sedia na stromoch a niekde počuť bučať kravy. Na strmých úbočiach, v ťažkých podmienkach vysadená kukurica rastie v tôni banánovníkov.
Pri jednom obydlí, kde steny sú z bambusov a strecha z plechu zo sudov, nás zastaví černoch a pozve nás na pivo. Z tohto obydlia sa vykľuje miestny bar. 8,5% pivo v horúčave robí svoje a bavíme sa veselo s domorodcami. Hráme stolný futbal s mladými černochmi a deti si chodia dokola k nám pre lízatka, ktoré im tu Rado kupuje. Rozdá ich neuveriteľných 35! Spoločné fotky a na naše prekvapenie si rozdáme aj FB adresy. Je čas pokračovať. Zostupujeme údolím v suchom riečisku, kde v období dažďov tečie voda. Domorodci sa v tomto teréne bosí pohybujú rýchlejšie ako my v trekovej obuvi a keď nás obiehajú, veselo nám mávajú.
Na konci doliny, v malom mestečku počkáme na nášho taxikára a mierime naspäť do Tarrafalu. Vystupujeme z auta v centre mesta, kde sa koná veľký trh. Je tam snáď celé obyvateľstvo mesta. Na zemi a v rôznych jednoduchých stánkoch predávajú miestny obyvatelia svoj tovar. Oblečenie, bižutéria, veci do domácnosti, no úplne všetko. V jednom zo stánkov sa dobre najeme a celodenné túlanie sa ostrovom postupne premení na podvečerný oddychový mód.
Kúpeme sa v mori a vyhrievame na slnku. Pivom splachujeme únavu a na wifi vybavujeme korešpondenciu s domovom, kontrolujeme predpoveď počasia a pomaly sa nám v hlave črtá ďalší postup našej plavby. Pri zapadajúcom slnku sa nám zas objaví čarovná sopka Fogo, akoby nám chcelo dodať energiu do poveternostne náročnej etapy na ostrov Boavista. Už nečakáme na budíček a v ústrety noci vyťahujeme plachty, aby nás hviezdy viedli za našim cieľom….spenené hrebene vĺn začínajú zmáčať našu provu aj prednú plachtu….
Smer ostrov BOA VISTA
Spať zapretý nohami o bok lode v kajute počas plavby na plachty a vo vlnách chce určitú rutinu. Treba si zvyknúť na nie vždy pravidelné poskakovanie lode a v takejto polohe nabrať energiu do služby na palube. Východný vietor nie je pre nás úplne priaznivý, iba pomaly sa odkláňame od pobrežia Santiaga, chvíľu máme na kurze ostrov Maio, našu trasu v dialke križuje jeden z mála trajektov , čo chodí medzi ostrovmi. Vietor nám pri našej trpezlivosti začne priať a mení sa viac zo severu. To nás postupne otáča správnym kurzom na Boavistu. Služby na palube sa striedajú, až prichádza východ slnka. S fotením tohto vždy krásneho momentu, v náklone a skákaním cez spenené vlny, sa trhá „oťažové“ lano genuy. Oprava nezaberie veľa času, ale už sme všetci hore. Počas dňa sa pri kormidle striedame a každý dospáva svoj deficit spánku z predošlého dňa a noci. 97 míľová etapa končí na ostrove Boavista pred plážami Santa Monica. Úplne prázdne pláže vytvorené nafúkaním saharského piesku, z diaľky oslepujú svojou bielym pieskom na azúrovom podklade mora. Dávame si obednú prestávku s kúpaním v mori a preplávaním na pláž. Belostné pláže s údivom obdivujeme počas 3 hodinovej plavby okolo pobrežia do Sal-Rei.
Na druhý deň meníme loď za terénne auto, námorné mapy vymeníme za mapu ostrova a ideme skúmať čo príroda nadelila Boaviste. Návšteva vraku lode Santa Maria na severnom pobreží ostrova je zároveň pre nás aj školou jazdy v pieskových dunách na aute.
Mierime do stredu ostrova, kde sa nachádza zóna piesku, taká malá Sahara. Plocha 10 km krát 5 km s pieskovými dunami sú malou zdrobneninou púšte. Auto necháme na kraji a pešo sa vydávame po dunách na prieskum. Zisťujeme, že aj tu by sa dalo ľahko zablúdiť. A my pokračujeme ďalej, autom sa presúvame po cestách z kamenných kociek zaprášeným vnútrozemím ostrova, kde je len jedna dedina, a tá vyzerá ako z filmu Vtedy na západe…. Pivo nám dobre padne, aj rozhovor s domorodcami v štýle „No Stress“. Normálne cesty k pobrežiu nevedú, sú len vyjazdené koľaje od áut a štvorkoliek. Stáť na vysokej dune nad príbojom oceána, kde vidno naľavo aj napravo dlhé kilometre bielych pláži je neopakovateľné. Kúpeme sa vo vysokých vlnách….
A ešte jedna jazda na terénnom aute po pieskových dunách a mierime do Sal-Rei. Tam dáme večeru na námestí, nakúpime proviant na loď a ako obyčajne kontrolujeme predpoveď počasia. Výsledok: príchod silného vetra spojeného s vysokými vlnami. Ako ďalej v našej expedícii? Rozhodnutie padne ráno, treba si užiť večer a dobre sa vyspať…..
Naspäť na ostrov SAL
Ak bola doteraz naša plavba z časti utrmácaná, tak s predpoveďou na piatok by záver plavby mohol byť aj nebezpečný. Vietor 40 uzlov a na otvorenom mori 4-5 metrové vlny. Núti nás to urýchliť našu poslednú etapu späť na ostrov Sal. Spravíme si výdatné raňajky a dvíhame kotvu v plytkej zátoke Sal-Rei na Boaviste. Vietor mierne z východu je priaznivý, plavba ubieha rýchlo, kormidlujem skoro nonstop, aby som prejazd cez dvíhajúce sa vlny optimalizoval. Bavíme sa tradičnou hrou: Keď prekročíme 7 uzlovú rýchlosť, nalieva sa runda rumu. Po 10 hodinách plavby v silnejúcom vetre priväzujeme loď na bójke v Palmeire a vítame sa s Russom. Pečená ryba a morské špeciality s vínom z Foga si dávame na večeru.
Piatok ráno si dohodneme auto s vodičom a po sendvičových raňajkách, vyrážame do mesačnej krajiny Salu. Sopečný kráter Salinas de Pedra de Lume, je prírodným úkazom, kde sa do pôvodného kráteru sopky trhlinami dostáva morská voda. Na dne krátera sa voda odparuje a ostáva morská soľ, ktorá sa tu prevažne ručným spôsobom už dlhé storočia ťaží. Slaná morská voda je tiež využívaná na rehabilitačné účely, má podobné vlastnosti ako voda v Mŕtvom mori.
Baia da Parda…kamenistá zátoka s čistou vodou, kde sa príboj láme ďaleko od brehu a do plytkej vody sa chodievajú vyhrievať žraloky. Ísť do vody po kolená, kde nám pomedzi nohy plávajú žraloky, je napínavý zážitok.
Autom sa presúvame do Santa Maria, letoviska kde sme už kotvili na začiatku našej expedície. Na náveternej strane ostrova, využívajú silný vietor a vlny kitesurferi, windsurfisti a surferi. Množstvo farebných padákov lieta vzduchom, až sa čudujeme že sa nezrazia, je ich tam snáď aj sto.
Na plážach Santa Marie sú vysoké vlny, dobre, že sme tu neostali kotviť na noc. Na obed dáme pizzu a pivko a hurá do vĺn sa kúpať. Ideme dlhou plážou a obdivujeme umenie kiterov a surferov. Mierime k baru na pieskovej pláži, kde nás čaká vodič a dáme si ešte pivo. V Palmeire dávame v „našom“ bare na večeru mečúňa na grile. Sobota je už ozaj oddychová, nákup suvenírov, ktorých máme už aj tak až-až, a ideme ešte pozrieť Buraconu – morské oko, prírodný úkaz, v trhlinách skalnatého pobrežia.
Čaka nás večerná hostina, ktorú pre nás objednal Russo a potom ešte za tmy nastupujeme do auta na nočný spiatočný let do civilizovanej Európy. V lietadle sumarizujeme čo sme už počas dvoch expedícii na súostroví Kapverdy videli a zhodli sme sa, že sa ešte určite musíme vrátiť…
Autor a foto: Tomáš Chudík