Stojíme na pláži pri rybárskych člnoch miestnych domorodcov a okolo nás sa pomaličky zviera kruh kričiacich černochov. Nekričia všetci, iba niektorí viac, niektorí menej, iný sa zas zainteresovane mračia. Je ich okolo nás dosť a keď sa pozerám na tváre kamarátov, vidím ako všetci rozmýšľajú ako sa z tejto situácie dostať. Vycúvať sa nedá, za chrbtami máme more a cesta k uličkám mestečka je akosi ďaleko. Hlavný protagonisti tejto scénky sú dvaja černoši a ich spriatelené skupiny, z ktorých sú teraz dva znepriatelené tábory v bitke o turistov, ktorých predstavujeme my.
Vysoký a silný, strach naháňajúci černoch s nami nadviazal komunikáciu prvý, hneď po tom ako sme vystúpili na breh z nášho dinghy. Jeho cena na prehliadku ostrova pre našu skupinu bola niekoľkonásobne premrštená a my sme mali pocit, že si asi mýli číslovky v angličtine. Naše odmietnutie nebral príliš vážne, a my sme sa pobrali po pláži k miestnym rybárom, ktorým sme pomohli na breh vytiahnuť veľký rybársky čln s úlovkami. Na túto činnosť bolo treba asi dvadsať chlapov. Kúpili sme si od domorodých predavačiek kokosové orechy a slamkou pijúc kokosové mlieko, dali sme sa s rybármi do reči. Jeden z nich – Daniel, vedel celkom slušne po anglicky, ponúkol sa nám že zabezpečí celodenný výlet autom po ostrove. Cenu pre nás spravil zaujímavú a už keď sme sa chystali si s ním tľapnúť, zjavil sa mohutný černoch a začal nás ťahať do svojho auta. A vojna o bieleho turistu bola na svete.
Martin sa našťastie chytil vyjednávania a po viacerých alternatívach riešenia situácie umlčal slabo anglicky hovoriaceho černocha dvadsať eurovou bankovkou ako odškodné. Húf okolo stojacích černochov sa uvoľňoval a my sme sa vybrali s Danielom za zážitkami na ostrove Santiago.
Santiago
Nad ránom, ešte skôr ako začalo vychádzať slnko sme zakotvili v zátoke pred mestečkom Tarrafal na ostrove Santiago. S Milanom poznáme toto kotvisko z našej predchádzajúcej expedície spred dvoch rokov. Na Kapverdoch je množstvo krásnych pláži, ale táto má špecifickú príchuť kľudu a pozitívnej energie. Pomalý život rybárov na brehu a ticho pulzujúci život malého mestečka prinúti spomaliť každého civilizačne „zrýchleného“ turistu. Po krátkom rozhliadnutí zbadám niekoľko belochov, ktorých sme tu stretli na našej poslednej plavbe a evidentne sa im z tejto romantiky nechce preč a ostali tu žiť možno aj na trvalo. Sadáme s Danielom a jeho vodičom do dodávky kde sa zmestíme úplne všetci a ako prvú zástavku zvolíme hneď za mestom stojacu väznicu Chäo Bom. 
Vznikla ako koncentračný tábor v roku 1936 pre odporcov Salazarovho režimu. Na stavbe tohto tábora pracovali samotní väzni a postupne sa k nim pridávali aj africký politickí bojovníci za nezávislosť. Väzenie má v dnešnej dobe funkciu múzea. Práve v deň našej návštevy sa do múzea nemôžme dostať, vidíme však intenzívne práce v interiéroch vstupnej časti.„Neviem prečo je dnes zatvorené“ – tvrdí náš sprievodca Daniel. Chvíľu sa rozpráva s miestnými ľuďmi, a dodáva: „Dnes príde prezident, bude mať príhovor k výročiu oslobodeniu väznice“. Areál tábora si pozrieme aspoň z hradieb, návštevu ostatných priestorov nechávame nabudúce.
Auto stúpa zákrutami úpätia národného parku Serra Malagueta. My sme po noci pod plachtami nie úplne nabití energiou, ale výhľad z pohoria do údolia Ribeira Brava nám dodáva energiu. Daniel zastaví pred miestnym barom pri ceste, a keďže nikto z nás nešoféruje, deň naštartujeme miestnym grogom. Nálada je hneď o stupeň vyššia, skáčeme do auta a mierime do vnútrozemia ostrova. A teraz už skutočne strácame more z dohľadu. Vnútrozemie ostrova Santiago je rozľahlé, bezmála tisíc kilometrov štvorcových zvlneného zeleného ostrova s úrodnými plantážami a políčkami. Nad tým všetkým dominuje najvyššia hora ostrova Pico Antónia (1394m.n.m.).
A keď zastavujeme nad mestom Assomada s vyhliadkou na mesto rozložené na náhornej planine, do hlavného mesta Praia sa nám ani nechce. Turistické chodníky sú tu dobre značené a nás ťahá opäť oprášiť trekové topánky. Nakoniec predsa len pokračujeme autom, zastavujeme v miestnej výrobe grogu z cukrovej trstiny, taktiež pri najväčšom strome ostrova, v ktorom hrajú deti schovávačku a predvádzajú nám horolezecké kúsky – samozrejme za malé všimné.
Cesta začne klesať, zastavíme sa ešte pri ceste nakúpiť ovocie na občerstvenie od miestnych pestovateľov a už sme na predmestí hlavného mesta ostrova a celých Kapverd – Praia. Ak niekto túži na týchto ostrovoch vidieť európsky ruch a kultúru, tak je to práve tu. Daniel nás vedie na legendárny trh, ukrytý pod vysokými administratívnymi budovami. Mesto má viac ako 130.000 obyvateľov a je tu celá administratíva krajiny, obchod, letisko a veľký prístav kde mieria všetky nákladné lode. Trhovisko je tak veľké, že by sa tam dalo zablúdiť. Prevláda tovar z Afriky a je tu naozaj všetko na čo si spomeniete.
Daniel nám v tomto bludisku miestneho biznisu rezervoval dva stoly na obed v lokálnom podniku. Medzi miestnymi čiernymi obyvateľmi sa cítime občas aj neisto – s úsmevom si nás obzerajú. Evidentne sme pre nich atrakcia. A my si len dávame pozor na peňaženky a batohy až nemáme nejaký nepríjemný zážitok. Nič také sa nám však neprihodí, miestni vedia, že turisti im nosia peniaze. Ale veľké mesto je to čo máme aj doma a nás ťahá ďalej, tam kde pristálo toľko známych námorníkov – pôvodné hlavné mesto Cidade Velha – Staré mesto. Autom zastaneme na kopci pri Kráľovskej pevnosti svätého Filipa. Ako pod nohami máme malé mestečko kde sa pred 500 rokmi začala história Kapverd. Tu založili Portugalci svoju prvú kolóniu Ribeira Grande.
Pevnosť je vo výbornom stave, v roku 2009 ju zapísali do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Postavili ju v rokoch 1587-1593 král Filip I., aby posilnil obranu mesta po útokoch piráta Francisa Draka. Na doplnenie vody a čerstvých potravín pred plavbou cez Atlantický oceán do Karibiku sa tu zastavil tiež Krištof Kolumbus. Z pevnosti sa serpentínami dá pešo dostať do starého mestečka, kde sa nachádzajú ruiny prvej katedrály západnej Afriky. V roku 1556 ju začal stavať biskup Francisko da Cruz, a keď ju roku 1700 konečne dokončili, tak ju o 12 rokov neskôr zrovnal so zemou francúzsky korzár Jacques Cassard. Jeho ničivému útoku neodolala ani pevnosť, ktorá sa kompletnej rekonštrukcie dočkala až v deväťdesiatich rokoch 20.storočia.
Na malom námestí s výhľadom na pôvodný prístav je dominantný mramorový stĺp – pelourinho, ku ktorému priväzovali otrokov určených na predaj. Uličkami sa dá dostať až na koniec obývanej časti, odkiaľ skrytými chodníkmi utekali miestni obyvatelia pri útokoch pirátov do údolia Ribeira Grande, známeho tiež ako Údolie baobabov.
Výlet do tejto časti ostrova si musíme nechať nabudúce, dnes nás ešte čaká spiatočná cesta do Tarrafalu náveternou časťou ostrova. Je piatok a to znamená, že ako všade na svete ľudia vyrážajú večer za zábavou. Na Kapverdský spôsob to je stretnutie v bare alebo na terase ale v prevažnej miere sa bavia vonku pri hudbe a grogu – niekde „na rohu ulice“. Pri návrate do Tarrafalu sa pomaličky zmráka a v malých dedinkách sa rozpútava táto forma zábavy. Daniel občas s trúbením a mávaním zdraví známych pri ceste a púšťa nám v aute kapverdskú modernú hudbu. Tarrafal po súmraku žije veselým rytmom a my skončíme v našom bare nad zátokou. Našu loď vidíme bezpečne sa hojdať na kotve. Večeru zapíjame vínkom a preciťujeme slobodu a voľnosť tohto skromného kapverdského národa. Živá hudba černošskej kapely to všetko dopĺňa a my naberáme energiu do zvyšnej časti večera.
Sobota – podľa plánu by sme mali vyplávať na ďalšiu etapu. Čaro a pomalý dych života Kapverďanov nás pohlcuje a my si vyberáme deň voľna. Obyčajné plážové ničnerobenie, s drinkom v ruke … sledujeme rutinný život rybárov, prichádzajúcich z mora na farebných člnoch …. pláž sa v priebehu dňa zapĺňa, deti a mládežníci surfujú vo vlnách, púšťajú si hudbu z reproduktorov a veselo sa bavia. Nás slnko zatláča do tieňa pod palmy a ja zbieram semiačka baobabov. Na obed si vyrazíme na pivko do baru na skale nad zátokou, kúpeme sa vo vlnách a my začíname rozumieť prečo tu niektorí Európania ostanú žiť na trvalo…
Sao Nicolao
Ale treba ísť ďalej, nič netrvá večne a my na druhý deň s elánom štartujeme za brieždenia do ďalšej časti našej plavby. Pred nami je 80 námorných míľ dlhá plavba na ostrov Sao Nicolao. „Kotvu máme pekne zamotanú v kameňoch“ kričí Milan z provy, keď ju vyťahujeme rybári vyrážajú akurát na more a sledujú či sa nám ju podarí vytiahnuť. Keď je všetko v poriadku, veselo nás zdravia….až po posledný výbežok ostrova ideme spoločne. Nakoniec vyťahujeme plachty…posledné zamávanie domorodcom a naša prova sa otáča za ďalším dobrodružstvom. Vietor je výborný… celý deň fúka optimálnych 20-25 uzlov a nám služby pri kormidle ubiehajú v príjemnom režime. Loď si bezpečne razí svoje tempo vo vlnách a podvečer sa nám z mora vynára Sao Nicolao.
Kotvu púštame za súmraku na známom mieste, poisťujeme ju ešte jednou kotvou, aby prečkala bezpečne aj prudké nárazy vetra padajúceho z vysokých kopcov. „Miestny boss pobrežia“ a zároveň prvá styčná osoba pri vystúpení na breh je iný ako naposledy. V základných veciach je však rovnako zručný ako jeho predchodca. A keďže vieme, že na úbočí najvyššej hory ostrova Monte Gorda sa pestuje konope, požiadame ho aby nám malé množstvo zabezpečil. „Tara-tara“- s tajomným úsmevom vyslovuje miestny názov.
Sedíme v piesku na pláži a pozeráme na prichádzajúcu rybársku loď do prístavu a zbiehajúcich sa miestnych obyvateľov s veľkými košmi na ryby. Po chvíľke uskutočníme obchod s nákupom „Tara-tara“, doplníme si batohy pitnou vodou a naskakujeme na džíp. Vrchol Monte Gorda ostal naposledy nezdolaný pre silný vietor a oblaky, dnes to vyzerá priaznivejšie. Slnko sa posúva vyššie a vyššie a my zase naberáme nadmorskú výšku serpentínami na korbe auta. Platíme drobný poplatok za vstup do národného parku a vodič nás na aute vezie čo najvyššie ako mu strmý terén dovolí. „Na vrchol to nepôjde“ smeje sa vodič a zastavuje. A my s elánom začneme výstup krásnou zelenou krajinou. Náveterná časť ostrova, ktorú nespaľuje slnko je zelená a úrodná. Keď vystúpime nad hranicu lesa, otvoria sa nám krásne výhľady na okolité vrchy a hlavne na dominantnú horu Cachaco.
„Je dostupná aj pre turistov?“ pýtame sa sprievodcu. „Áno, skoro po celom ostrove sú nové turistické chodníky“ odpovedá Filipe. „Je potrebný ale dlhší čas aby človek mohol prejsť to najkrajšie čo ponúka“ dopĺňa. Naša skupinka sa pri výstupe pomaličky naťahuje a na vrchol prichádzame jednotlivo. Filipe nám z vrcholu opisuje všetky detaily ostrova. More sa blyští v lúčoch slnka a na západnej strane sa pod nakumulovanými oblakmi krčia ostrovy Santa Luzia a Sao Vicente.
Zostupujeme údolím až do hlavného mesta Ribeira Grande, občerstvenie máme u tej istej milej starej pani čo naposledy. Výborná domáca kuchyňa s pivom a deň sa pomaličky chýli ku koncu. Stmieva sa, naťahujeme si bundy a vyskakujeme na korbu džípu. Ani nevieme ako a už koluje cigaretka. Vietor akoby sme ani necítili, rýchlo sa zotmie a my pozeráme na hviezdy z korby auta, rýchlo idúceho serpentínami. Niekto vytiahne ešte fľašu vína a originálny piknik je na svete. Cigaretka a flaška kolujú a my už necítime boľavé nohy a poudierané zadky, len užívame pocit slobody a dobrodružstva. A keď sa zo stúpania stane klesanie, vykukneme ponad kabínu auta, vietor nám bičuje tváre a my pozeráme svetlá nášho prístavu, kde je aj naša loď…
Ostrov Santa Luzia
„Veľryba!!! Veľryba!!!“ kričí niekto z provy lode. Práve opúšťame naše kotvisko a ešte balíme laná na lodi. Sme kúsok pred zátokou, keď vidíme vysoký chvost a gejzír vody, ktorým je známy tento velikán oceánov. Spomaľujem loď a obraciam ju smerom kde sa nadychovala naposledy. Po chvíľke vidíme zo vzdialenosti asi 150 metrov ešte jeden pozdrav vo forme zdvihnutej plutvy a je to všetko čo je nám na dnes dopriate. Nabudúce budeme snáď bližšie pri tomto vzácnom cicavcovi. Krátky ale silný moment ešte pretrváva kým nás dvíhajúce sa more nedonúti ťahať plachty. Táto etapa je rýchla, za pár hodín púšťame kotvu na známom kotvisku ostrova Santa Luzia. Nájsť to najoptimálnejšie miesto je tu náročné, vietor tu v nárazoch udiera do kotviacej lode neobyčajne nečakane a silno, vďaka čomu je nočný spánok posádky často prerušený silnými trhnutiami lode na kotve. Časté nočné kontroly kotvy sú tu nutné. „Kto ide plávať na breh?“ padne otázka. Niekoľko rúk sa hneď zdvihne….niekoľko kilometrov dlhá piesková pláž opusteného ostrova je magnetom na preskúmanie. Silný príboj kulminujúceho prílivu v nás evokuje myšlienku netrápiť sa s vyloďovaním na breh s malým člnom ale preplávať asi 200 metrovú vzdialenosť.
„Večer tu chodia do zálivu žraloky“ púšťa Milan informáciu, ktorú máme ešte z našej prvej plavby od miestneho Ervina. Nadšenie plávania chtivých námorníkov je okamžite fuč. Nakoniec to vyriešíme šalamúnsky. Dnešné kúpanie absolvujeme v blízkosti lode a na pláž sa vyberáme ráno. Asi traja plávame na breh a navzájom sa presviedčame že žraloky predsa chodia do zátoky večer. „Miestni zo Sao Vicente mi vraveli, že nik tu na ostrovoch neeviduje útok žraloka na človeka“ – uisťujem medzi zábermi svojich spoluplavcov.
Plávanie v prílive alebo odlive je podstatne náročnejšie ako v kľudnom mori a aj preto sme radi, že sme už na brehu. Julo sa s Jankom predsa len vybrali k pláži na člne a aj keď príboj nie je dnes príliš veľký, aj tak mali akrobatické vystupovanie na breh. Ja si idem zabehnúť po dlhej pláži a zvyšok posádky skúma čaro robinsonovskej pláže ohraničenej vysokými suchými horami, ktoré sú skoro nonstop bičované vetrom. Príliv siilnie a príboj zahládza naše stopy v piesku, pred nohami nám utekajú malé kraby a sila oceána v kombinácii s pocitom absolútnej slobody nám dodáva nezvyčajný pokoj a energiu.
Dostať sa s malým člnom z pláže cez vysoký príboj na more ku kotviacej lodi je na Kapverdoch skoro vždy športovo-adrenalínový zážitok. Rozbehnúť sa s člnom, preraziť prvú príbojovú vlnu a potom rýchlo skočiť do člna a začať veslovať kým ťa dalšia vlna nevyhodí na breh. Nie vždy to ide na prvý krát ale v podstate v teplom mori je z toho vždy sranda, len si treba dávať pozor na úraz. Dopraviť sa na loď v zdraví sa nám aj dnes všetkým podarí aj bez vzhliadnutia chrbtových plutiev žralokov….
Nakoniec máme pred sebou na Kapverdské pomery ozaj len krátku etapu zo Santa Luzia do Mindela odkiaľ sme začali naše dobrodružstvo. Náveterná časť ostrova Sao Vicente je zvlnená a z diaľky oboplávame pobrežie s množstvom spenenej morskej peny na skalách. Po pravej ruke máme vysoký a skoro celý zelený ostrov Sao Antoano. Plánujeme zrealizovať na tomto ostrove aspoň jednodňový výlet. Avšak našu loď necháme v bezpečnom prístave Mindelo a pôjdeme naň trajektom. A už je pred nami….mólo s hojdajúcimi sa plachetnicami v tieni domov mesta Mindelo. Na konci móla náš obľúbený bar, kde pri drinku a chutnej večeri debatujeme o zážitkoch.
S Milanom už mám preskúmané všetky ostrovy tohto magického súostroviam až na jeden jediný….ostrov Maio. Je dôvod sa vrátiť….usmievame sa na seba.
Autor a skipper: Tomáš Chudík